Biochéma deštrukcie v detskom mozgu: alarmujúce fakty o vyplakávaní a ďalších výchovných metódach
V modernej spoločnosti sa rodičia často cítia zahltení a zúfalo hľadajú rýchle riešenia. Je to úplne pochopiteľné a hneď na úvod chcem povedať, že zámerom tohto článku nie je hľadať vinníkov a ukazovať prstom. Žijeme v naozaj narocnom svete.
Čo je dôležité vedieť hneď na začiatku
Rôzni experti nám dávajú návody na to, ako riadiť detské správanie, no skutoční odborníci na vývojovú psychológiu a neurovedy varujú: To, čo je prezentované ako pomoc pre unavených rodičov, je často pre detský mozog ničivé.
Keď napríklad nechávame dieťa „vyplakať“ alebo sa doma odohrávajú opakované konflikty a hádky, dieťa prežíva hrôzu, agóniu a „biochemický armagedon“, ktorý závažne poškodzuje krehký vyvíjajúci sa mozog a emocionálny aparát, na ktorých potom stojí ďalší vývoj úplne všetkého.
Predstavujeme vám to najdôležitejšie zo slov popredných svetových expertov, ktorí odhaľujú, čo sa skutočne deje pod povrchom "zlobenia", "neposlúchania".
Masívna traumatizácia sa deje za dverami našich domovov
Svetoznámy lekár a expert na trauma Gabor Maté to hovorí úplne otvorene – na epidémiu duševných porúch u detí (ADHD, poruchy správania, úzkosti) nie je nič prekvapujúce. Tieto „poruchy“ a „problémové“ správanie sú dôsledkom prirodzených obranných adaptácií organizmu na stresujúce prostredie a zážitky. Sú teda inými slovami dôsledkom traumatizácie detí od raného veku, o ktorej vôbec netušíme, že sa deje.
Trauma nemusí vyzerať „dramaticky“
Keď počujeme slovo trauma, predstavíme si vojnu, zneužívanie alebo kruté fyzické tresty. Lenže deti možno zraňovať oveľa nepozornejšie – priamo v našich domovoch, často úplne nevedome a niekedy dokonca s tými najlepšími úmyslami.
Ani nemusíme používať slovo trauma - nejde o to, čo sa nám stalo, ale o to, čo sa stalo v nás - to emocionálne zranenie, ktoré nie je vidieť. A dieťa s tým zranením a tou bolesťou žije a ani nevie, že by to mohlo byť inak.
Deti môžeme hlboko zraňovať už len tým, ako sa k nim vzťahujeme, ako (ne)rozumieme tomu, čo potrebujú pre svoj zdravý vývoj, ako na ne (ne)sme naladení. Emocionálne zranenie (trauma) vzniká tam, kde dieťa nedostáva konzistentnú láskavú pozornosť a kde jeho základné vývojové potreby ustupujú potrebám dospelých alebo spoločnosti (výkon, poslušnosť, disciplína, prehnaný dôraz na samostatnosť od nízkeho veku). Nieto ešte keď sa okolo neho dejú veci ako hádky, napätie, krik, manipulácia alebo musí čeliť odlúčeniu a samote…
Citácia: Gordon Neufeld
„Tou najhoršou hrozbou, ktorá môže dieťa postihnúť – a tým, čo spôsobuje trauma – je situácia, keď čelí (byť domnelému) odlúčeniu. Deti potrebujú neustále zažívať súznenie a prepojenie. A tou najhoršou formou traumatu samozrejme je, keď hrozbu predstavuje samotné toto súznenie,“ hovorí excelentný vývojový psychológ Gordon Neufeld, autor aj u nás populárnej knihy Držte si svoje deti.
Teda keď sú pre deti nejakým spôsobom ohrozujúci samotní rodičia, potom vlastne úplne závislé a bezmocné dieťa nemá kde zažívať bezpečné ľudské súznenie. Z hľadiska malého dieťaťa na to stačí frustrovaná, úzkostná alebo unavená mamička alebo prísny otec a absencia súcitnej, naladenej ľudskej bytosti, ktorá by dieťa v tom ťažkom podržala. Súrodenci tu nemôžu byť náhradou, ani jasle alebo odkladanie k starým rodičom.
Čo nikdy nerobiť:
1) Vyplakávanie a hádky alebo biochémia deštrukcie
Podľa emeritnej profesorky psychológie Darcie Narvaez, ktorá vykonáva výskumy vplyvu výchovy na detský vývoj už viac ako 20 rokov, je jednou z najškodlivejších metód uspávanie vyplakaním (cry it out) a spánkový tréning. Nejde o to, že bábätko nakoniec prestane plakať. Ide totiž doslova o biochemický útok na malinký, vyvíjajúci sa mozog.
Varovanie, ktoré by mal počuť každý rodič
Pri spánkovom tréningu (vyplakávaní), rovnako ako pri konfliktoch doma malé dieťa prežíva existenciálnu hrôzu (preto plače) a zvyšuje sa hladina stresového hormónu kortizolu. „Keď zaplavuje malý detský mozog, potom doslova vypaľuje, ničí synaptické spoje. Ak sa to deje opakovane, urobia sa vám v mozgu medzery…“
Čo to presne znamená?
Detiaci mozog v ranom veku prekotne rastie a vytvára milióny spojení. Kortizol je v malom množstve užitočný, no pri masívnom strese z odlúčenia alebo v hrôze z hadajúcich sa rodičov, ktorí by mali byť bezpečným prístavom, zaplavuje mozog ako toxická látka, ktorá doslova 'taví' synapsy. Synapsy sú mosty, ktoré spájajú neuróny a umožňujú prenos informácií. Ak sa tieto mosty 'spália', vznikajú v nervovej sieti prázdne miesta. Dieťaťu potom neskôr môže chýbať základný „hardware“ na zvládanie emócií, čo sa prejaví napríklad ako ADHD, porucha opozičného vzdoru, poruchy učenia alebo o roky neskôr ako depresia, úzkosť, závislosti.
Gordon Neufeld k tomu dodáva mrazivú poznámku: Keď dieťa pri tejto metóde nakoniec stíchne a zaspí, nie je to preto, že by sa naučilo spať. Jeho mozog sa vypol v rámci obranného mechanizmu, aby prežil neúnosnú emocionálnu bolesť a strach. Podobný kortizolový armagedon nastáva, keď je dieťa opakovane vystavené napnutej atmosfére doma, je svedkom hádok, násilia, je trestané, posielané na hanbu. Malinké dieťa v takýchto situáciách prežíva rovnakú agóniu ako dospelý v hrôzach vojny.
2) Stop trestaniu emócií
Zásadný princíp
Gabor Maté, Gordon Neufeld a ďalšie zástupy odborníkov sa zhodujú: Okrem bezpečného vzťahu potrebujú deti slobodne cítiť a prežívať všetky svoje emócie, nech sú akékoľvek. Emócie sú jedinečnou a tiež jedinou cestou k dozretiu zdravej ľudskej bytosti. Hnev je zdravá emócia, rovnako ako strach, plač, smútok.
Britská detská psychologička a terapeutka Kate Silverton vysvetľuje, že nie je nič také ako "zlobenie". Žiadne dieťa schválne nezlobí. Vo svojom bestselleri “Neposlušné” deti neexistujú vysvetľuje, že dieťa, ktoré sa „zlobí“, len vonkajšne prejavuje vnútornú bolesť alebo stres, ktorý nevie pomenovať (lebo ani nevie ako na to, ani nevie, že by mohlo).
Gordon Neufeld varuje pred posielaním detí „do kúta“ alebo „na hanbu“. Ako už je uvedené vyššie: traumom pre dieťa je odlúčenie. Rodič nesmie narušiť „vzťahový most“ – ten nesmie byť ničím ohrozený. Nieto ešte aby toto správanie a prejavovanie emócií či odporu bolo trestané. Práve tieto praktiky trestania a zahanbovania vedú k chronickým a škodlivým stavom hanby a viny.
Čo deti naopak potrebujú: Návrat k „prirodzenému hniezdu“
Zdravý a odolný človek rastie iba vtedy, keď sú splnené jeho základné potreby, ktoré naša spoločnosť často nepozná, a preto ich ani nemôže naplniť. Ide o prostredie a výchovu, ktoré Darcia Narvaez vo svojej poslednej knihe nazvala “Prirodzené hniezdo“ (pod týmto názvom vyšla nedávno aj v češtine).
Neredukovateľné potreby pre zdravý vývoj detí
- Neprerušovaná pospolitosť a prepojenie: Dieťa potrebuje cítiť súznenie, ktoré nie je v ohrození a je nepodmienené. Znamená to okrem iného dojčenie, nosenie, spoločné spanie, citlivú reakciu na plač, citlivé zaobchádzanie s jeho telíčkom.
- Bezpečie pre prežitie všetkých emócií a pocitov: Dieťa musí mať možnosť bezpečne a bez odsudzovania prežiť hnev, protest, frustráciu, smútok, slzy, ľútosť, strach, bez toho aby bolo potrestané. Ak dieťaťu zakážeme cítiť, zakazujeme mu rásť.
- Hra a čas na oddych: Deti nepotrebujú byť do rastu a vývoja tlačené. Potrebujú čas, priestor a slobodu, aby sa mohli učiť prirodzene, cez hru.
- Výchova nie je o drezúre. Je o vzťahu. Ako hovorí Gabor Maté, mnohé dnešné problémy pramenia z toho, že nerešpektujeme to, čo ľudské mláďatá potrebujú už milióny rokov.
Autorka: Mgr. Markéta Černoušková, certifikovaná terapeutka psychoterapeutického prístupu Dr. Gabora Maté, ktorého 2x pozvala do Česka. Verí, že cesta k zdravému životu začína u hlbokého porozumenia sebe a potrieb detí. Dlhodobo sa venuje témam raného vývoja, traumatu a uzdravovaniu vnútorných zranení. Cez svoje transformatívne kurzy, medzinárodné kongresy a individuálnu prácu pomáha ľuďom prerušiť kruh bolesti, uzdraviť emocionálne zranenia a nájsť cestu k súcitu.
Je zakladateľkou akadémie Body Mind Unity, ktorej poslaním je šíriť poznatky svetových expertov do slovenského prostredia.